Úlohou sprievodcu je sprostredkovanie historického poznania.
Ako sprievodca prepájam miestne dejiny z mojich ciest s tými slovenskými. Zvlášť pri návšteve miest, kde pôsobili Slováci, Česi alebo významné osobnosti našej histórie – napr. Stoličný Belehrad, Moháć, Viedeň, Budapešť, Hunedoara, Kluž, Banát… Vysvetlím vám, čo tieto miesta znamenali pre „nás“ a ako ich chápať v širšom kontexte.

Pomôžem porozumieť cudziemu kultúrnemu prostrediu. Historické miesta sú často previazané s náboženstvom, jazykom či iným spôsobom života a sprievodca je ten, kto vysvetlí súvislosti a rozdiely bez zjednodušovania alebo predsudkov.
Viem, že niektoré historické miesta nie sú na prvý pohľad vizuálne atraktívne a práve výklad je kľúčový, aby ľudia pochopili ich význam.

S Bratislavskými potulkami som častokrát na cestách a tentokrát vás pozývam do rumunského Banátu.
Váš sprievodca
Peter Fiala

Pripomeňne si históriu
Prvá vlna vysťahovalcov a vznik českých osád v Banáte

Po skončení rakúsko-tureckej vojny a uzavretí mieru v Požarevaci roku 1718 pripadli oblasti Oltenie a Banátu Rakúskej ríši. Banát sa stal súčasťou tzv. Vojenskej hranice (Militarygrenze), ktorú spravoval vojenský guvernér so sídlom v Temešvári.

V rokoch 1778–1779 bola táto strategická a úrodná oblasť dočasne pridelená Uhorsku. Práve v tomto období sa začala rozsiahla kolonizačná aktivita.

Prvý rakúsky vojenský guvernér Banátu, gróf Florimund de Mercy, ktorý spravoval región medzi rokmi 1717–1734, začal s osídľovaním oblasti nemeckými kolonistami pochádzajúcimi z južného Nemecka, Falcka a Saska. Títo osadníci boli umiestňovaní najmä v nížinatých oblastiach Banátu. Južná hornatá časť medzi Dunajom a riekou Nera však zostávala pustá až do roku 1823. V nižších polohách sa nachádzalo len niekoľko srbských a rumunských dedín.

Potrebné osídlenie a príchod Čechov

Záujem o osídlenie Banátu mal strategický aj hospodársky význam. Guvernér Schneller dostal poverenie umiestniť do oblasti nových osadníkov, vybudovať obranné línie, cesty a ďalšiu infraštruktúru. Nemeckí kolonisti sa však zdráhali presídliť do takýchto nehostinných končín.

V Oravici žil na začiatku 18. storočia podnikateľ s drevom menom Magyarly. Ten si za nízku cenu prenajal rozsiahle lesy od štátu, ktoré vyklčoval a drevo so ziskom predával. Uvoľnenú pôdu potom vracal štátu späť. Vzhľadom na to, že v oblasti nebolo dostatok pracovnej sily, najal si niekoľko agentov, ktorých vyslal do Čiech, aby tam nalákali ľudí. Podmienky sľubované v zmluvách zneli lákavo – sľubovali bezplatné drevo na výstavbu domu, dva jitre pôdy na obrábanie a dobrý zárobok. Agenti získali viac osadníkov, než bolo pôvodne potrebné.

V roku 1823 sa teda vydali prví vysťahovalci z okolia Plzne a Klatov na dlhú cestu do “zasľúbenej zeme”. Väčšinou išlo o chudobných drevorubačov, stolárov, tesárov a kováčov. Skupiny sa z jednotlivých okresov zbiehali do spoločných zhromažďovacích bodov, odkiaľ pokračovali ďalej peši alebo na vozoch cez Budějovice, Viedeň a uhorské pustatiny. Cesta trvala aj dva mesiace a bola nesmierne vyčerpávajúca – mnohí podľahli chorobám, hladu a nepriazni počasia. Napriek tomu ich viedla nádej na lepší život.

Zakladanie prvých osád

Dve úvodné skupiny (spolu 52 rodín) Magyarly usadil v údolí pri potoku v mieste zvanom Elisabetfelda (dnešná Lizabeta). Tretia skupina, ktorá prišla v roku 1825, sa usadila asi trištvrte hodiny chôdze odtiaľ, v lokalite, ktorá dostala názov Svätá Helena. Obe osady boli pomenované po Magyarlyho dcérach – Helene a Elizabete.

Osadníci boli nasmerovaní do hustých pralesov na planine Poiana Alibegului, kde si museli vybrať miesto a vyklčovať les. Prvé obydlia si stavali z hliny, často zapustené do zeme, prekryté surovými trámami, trávou a zeminou. V jednej chatrči žilo päť až šesť ľudí. Začiatky boli ťažké – prácu vykonávali od svitu do mrku, a večer sa schádzali pri ohni s jednoduchou večerou.

Muži chodievali do lesa zarábať “na sáhy” (merná jednotka dreva), ženy a deti medzitým obrábali pôdu – čistili stráne, zbavovali pôdu koreňov a kameňov a nosili na chrbtoch osivo aj hnoj.

Druhá vlna kolonizácie

V roku 1826 vypršala zmluva medzi Magyarlym a vojenskou správou, Magyarly sa stiahol a starosť o osadníkov prevzala armáda. Prvá generácia osadníkov sa ukázala ako spoľahlivá a pracovitá, preto sa vojenské orgány rozhodli organizovať ďalšie presídlenie už priamo. Novým kolonistom sľúbili výhody ako 10 rokov oslobodenia od vojenskej služby, daňové úľavy, bezplatné osivo, stavebné drevo a 12 jiter pôdy.

Druhá vlna presídľovania Čechov do banátskych hôr sa uskutočnila v rokoch 1826–1830. Osadníci sa presúvali po Dunaji z Viedne do Baziašu alebo až do Starej Moldavy, a odtiaľ povozy pokračovali k vybraným lokalitám. Vznikli osady ako Gerník, Rovensko, Eibenthal, Šumice a Bígr.

Niektoré osady ako Wolfsberg, Weidental či Lindenfeld založili nemeckí kolonisti z Čiech. Mnohé z pôvodných osád sa museli presúvať kvôli nedostatku vody – to sa týkalo napr. Eibenthalu či Bígru. Nové sídla boli budované pri potokoch.

Tretia vlna kolonizácie

V roku 1861 Banát pripadol Uhorsku (okrem častí Vojenskej hranice, ktoré zostali pod Rakúskom až do roku 1873). Tretiu kolonizačnú vlnu už riadila uhorská vláda, pričom Čechov usádzali v existujúcich obciach so zmiešaným etnickým zložením.

V roku 1862 sa Česi usadili v Klopodii (dnes Clopodia), v roku 1863–1865 v Skaiuši (Scăiuş). Tieto skupiny pochádzali prevažne z krajov okolo Jindřichovho Hradca a Třebone.

Neskorší vysťahovalci už boli opatrnejší – volili úrodné roviny namiesto horských oblastí. V roku 1863 sa asi 50 českých rodín usadilo v obci Velký Pereg (Peregul Mare), kde predtým žili Rusíni a Nemci.

Prvé roky a podmienky života

Osadníci si stavali skromné príbytky – hlinené chatrče pokryté slamou, či primitívne polozemnice. Niektoré domy slúžili pre viacero rodín naraz. Hospodárske stavby boli jednoduché – konštruované z kolov a prútia, oblepené hlinou.

Väčšina prisťahovalcov bola českobratského vierovyznania, len niekoľko rodín katolíckych. Keďže ich viera nebola oficiálne uznávaná, prihlásili sa k evanjelicko-reformovanej cirkvi. V roku 1873 si postavili modlitebňu aj školu.

Hospodárstvo českých roľníkov sa časom výrazne zlepšilo – ich usadlosti boli čisté a dobre udržiavané, stáje priestranné, vybavené modernou technikou. Češi si uchovali svoj jazyk a dokonca ovplyvnili jazyk okolitých nemeckých obyvateľov.

Neskoršie prisťahovalectvo

Okrem organizovaných kolonizácií prichádzali Česi do Rumunska aj individuálne – najmä v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia. Usádzali sa predovšetkým v mestách ako Bukurešť, Temešvár, Arad, Sibiu, Brašov či Oradea. Väčšinou to boli remeselníci, hudobníci, baníci či podnikatelia. Ich potomkov však postupne pohltila asimilácia.

Máte záujem o spoločné spoznávanie?
Najbližší termín stetnutia bude v obci Svätá Helena počas dní 16-18.8.2025.
Bližšie informácie radi poskytneme na ćísle +421949805187 alebo emailom info@bratislavskepotulky.sk.