Osemnáste storočie prinieslo Bratislave obdobie mimoriadneho rozmachu. Po odznení tureckého nebezpečenstva sa mesto mohlo naplno rozvíjať ako hlavné a korunovačné mesto Uhorska. V jeho uliciach pulzoval politický, spoločenský aj kultúrny život a Bratislava sa postupne zaradila medzi najvýznamnejšie centrá monarchie. Vrchol tohto rozkvetu prišiel počas vlády Márie Terézie. Panovníčka poverila správou Uhorska svojho zaťa Alberta Sasko-Tešínskeho, manžela obľúbenej dcéry Márie Kristíny, a pre ich potreby dala prestavať Bratislavský hrad na reprezentačné sídlo miestodržiteľa.
Pobyt dvora, uhorských magnátov a štátnych úradníkov zásadne zmenil podobu mesta. Vznikali nové barokové a rokokové paláce, rozvíjalo sa remeslo, obchod i služby.
Bratislava priťahovala umelcov, architektov, hudobníkov aj vedcov a stala sa kultúrnym a spoločenským centrom krajiny. Popri slávnostiach, snemoch a návštevách panovníckeho dvora tu prebiehal intenzívny každodenný život, ktorý mestu priniesol jeho „zlatý vek“.
Toto obdobie však nebolo bez problémov. Habsburská monarchia viedla viaceré vojny – od bojov o španielske dedičstvo cez konflikty s Pruskom až po neskoršie napoleonské vojny. Hoci sa väčšina bojov odohrávala mimo Bratislavy, krajina niesla ich hospodárske dôsledky.
Súčasne sa v Európe šírili myšlienky osvietenstva, ktoré kritizovali zastaraný feudálny systém a pripravovali pôdu pre modernú občiansku spoločnosť.
Panovníci osvietenského absolutizmu sa usilovali o silnú centralizovanú vládu, no zároveň zavádzali reformy, ktoré mali zlepšiť fungovanie štátu. Mária Terézia reorganizovala správu krajiny, podporovala hospodárstvo a začala riešiť postavenie poddaných. Roku 1768 vydala urbár, ktorý upravil povinnosti roľníkov voči zemepánom. Jej syn Jozef II. v reformách pokračoval ešte radikálnejšie. Nevoľníckym patentom z roku 1781 zrušil nevoľníctvo a tolerančným patentom priznal väčšiu náboženskú slobodu nekatolíkom.
Za vlády Jozefa II. však Bratislava postupne strácala svoje výnimočné postavenie. Panovník presunul viaceré uhorské úrady do Budína a roku 1783 sa začalo sťahovanie úradníkov i šľachty z mesta.
Mesto prišlo o časť svojho lesku a mnohé domy zostali prázdne. Napriek tomu Bratislava nezanikla ako významné centrum – práve naopak. Rozvíjajúce sa manufaktúry prilákali nových obyvateľov a silné meštianstvo spolu so školami a kultúrnym prostredím vytvorili základ budúceho slovenského národného hnutia.
Mesto žilo aj hudbou a divadlom. V Bratislave koncertoval malý Wolfgang Amadeus Mozart, pravidelne tu vystupoval Joseph Haydn a neskôr aj ďalší významní hudobníci.
Roku 1776 získala Bratislava prvé kamenné divadlo na dnešnom Hviezdoslavovom námestí, kde zaznievali hry Shakespeara či opery Mozarta a Haydna.
Bratislava bola v tomto období aj významným vedeckým a školským centrom.
Evanjelické lýceum patrilo medzi najvýznamnejšie školy v krajine a mesto prezývali „malé Halle“.
Pôsobil tu polyhistor Matej Bel, autor rozsiahleho diela o uhorských stoliciach, kartograf a technik Samuel Mikovíni či vynálezca Wolfgang Kempelen, známy konštrukciou šachového automatu a technickými projektmi na Dunaji.