Človek, ktorý mal v minulosti na starosti kopanie hrobov a pochovávanie zosnulých, bol označovaný ako hrobár – a tento názov sa v mnohých regiónoch používa dodnes. Táto funkcia bola rozšírená naprieč Slovenskom a v niektorých obciach ju vykonávalo aj viacero osôb podľa potreby. Neraz sa do tejto práce zapájali aj synovia hrobára, ktorí postupne preberali jeho úlohy, čím sa povolanie mohlo dediť z generácie na generáciu.
Hrobári bývali spravidla vyberaní cirkevnou alebo obecnou správou. Často zastávali aj ďalšie dôležité úlohy v dedinskom prostredí.
Okrem starostlivosti o cintorín a jeho údržby (napríklad kosenie trávy či čistenie porastov) rozhodovali o mieste vykopania hrobu, samotný hrob vykopali, spúšťali rakvu a upravovali hrob po pohrebe. Mnohí z nich zároveň pôsobili ako noční strážnici či hlásnici – tzv. vachtári alebo vartáši. Ich úlohou bolo počas noci obchádzať dedinu, kontrolovať poriadok a upozorňovať na nebezpečenstvá, ako napríklad požiare alebo krádeže, pričom zároveň ohlasovali čas.
V rôznych častiach Slovenska sa používali odlišné pomenovania – napríklad v oblasti Hontu ich nazývali jamári alebo jamiari, keďže boli odmeňovaní za vykopanú hrobovú jamu.
Okrem platby od pozostalých dostávali, najmä ak vykonávali aj strážnu službu, odmenu od obce, často doplnenú naturáliami od miestnych obyvateľov. Tie získavali obchádzaním domácností, kde im ľudia dávali napríklad obilie, chlieb či iné potraviny. Súčasťou odmeny bývalo aj pozvanie na pohrebnú hostinu – kar. V niektorých regiónoch bola táto hostina určená skôr pre účastníkov pohrebu než pre najbližšiu rodinu, ako je to zvykom dnes.
Dodnes sa na viacerých miestach zachoval zvyk priniesť hrobárom jedlo priamo na cintorín počas práce. Bežne ide o chlieb, salámu, horčicu a alkohol (v minulosti to bola napríklad slanina či klobása). Hoci konzumácia jedla na cintoríne bola vo všeobecnosti považovaná za nevhodnú, hrobárov sa toto pravidlo netýkalo. Okrem toho mali právo využívať trávu z cintorína, pásť tam dobytok alebo dokonca obrábať voľnú pôdu.
Náradie si hrobári uchovávali v jednoduchých drevených búdkach alebo v márniciach na cintoríne. Patrili sem lopaty, krompáče, laná, nosidlá na rakvu či tzv. umrlčia doska, ktorá slúžila na uloženie zosnulého doma pred zhotovením rakvy. V niektorých oblastiach sa verilo, že blížiacu sa smrť v obci predznamená zvuk hrobárskeho náradia, napríklad zazvonenie lopaty.
Ak v obci hrobár nebol, zabezpečenie výkopu hrobu pripadlo na rodinu zosnulého – buď si hrob vykopali sami, alebo si najali pomoc. Existoval aj systém, kde túto povinnosť plnili obyvatelia podľa poradia domov.
Stávalo sa, že hroby kopali aj ženy, najmä ak v rodine nebol muž.