Po roku 1301, keď smrťou Ondreja III. zanikol rod Arpádovcov, sa Uhorsko ocitlo v období zápasu o trón. Krátko vládol český princ Václav III. (ako Ladislav V.) a neskôr aj Oto III. Bavorský, no napokon sa s podporou pápeža presadil Karol Róbert z Anjou.
Pochádzal z anjouovskej vetvy francúzskeho rodu Kapetovcov, ktorá vládla v Neapole, a svoj nárok na uhorskú korunu odvodzoval po materskej línii od uhorských kráľov.
Jeho nástup nebol jednoduchý – musel čeliť odporu mocnej šľachty. Rozhodujúci zlom priniesla bitka pri Rozhanovciach v roku 1312.
Úplnú kontrolu nad krajinou získal až po smrti oligarchu Matúša Čáka Trenčianskeho v roku 1321. Za vlády jeho syna Ľudovíta I. Veľkého (1342 – 1382) sa Uhorsko dokonca spojilo s Poľskom personálnou úniou. Po jeho smrti nastúpila na trón jeho dcéra Mária spolu so svojím manželom Žigmundom Luxemburským.
S nástupom Karola Róberta súvisí aj aktivita pápežských legátov. Už v roku 1301 prišiel do Bratislavy kardinál Niccolò Boccasini, aby získal podporu duchovenstva. Neskôr tu pôsobil aj kardinál Gentile, ktorý v roku 1311 na synode exkomunikoval Matúša Čáka. Z tohto obdobia pochádza aj vznik Kaplnky sv. Kataríny, spojenej s činnosťou cisterciánov.
Obdobie vlády Anjouovcov prinieslo hospodársky rozmach.
Karol Róbert z Anjou podporoval obchod a mestá, založil mincovňu v Kremnici (1328) a dal raziť kvalitné mince.
Dôležitým krokom bola dohoda uzavretá roku 1335 medzi ním, Jánom Luxemburským a Kazimírom III. Veľkým vo Vyšehrade, ktorá upravila obchodné podmienky a oslabila dominanciu Viedne.
Nadväzne sa rozvíjali obchodné trasy, najmä tzv. Česká cesta a jej vetvy. Bratislava v tomto období výrazne profitovala.
Za richtára Jakuba II. získala viacero výsad – napríklad oslobodenie od ciel, možnosť obchodovať bez obmedzení či prijímať cudzie meny.