Pri obnove a novom využití paláca sa postupne zabúdalo na jeho pôvodných majiteľov – najmä na maršala grófa Leopolda Pálffyho, ktorý dal v roku 1747 starší objekt prestavať do reprezentatívnej barokovej podoby. Palác zostal v rukách rodu Pálffyovcov až do polovice 19. storočia.
V období socializmu niesol budova názov Dom politickej výchovy. Po novembri 1989, keď objekt obsadilo hnutie Verejnosť proti násiliu, sa začalo používať pomenovanie „Mozartov dom“. Toto označenie však nemá historický základ, keďže neexistuje žiadny dôkaz, že by tu Wolfgang Amadeus Mozart niekedy pobýval. Neskôr sa do paláca nasťahovalo rakúske veľvyslanectvo a Rakúska republika investovala značné prostriedky do jeho obnovy, aby sa objektu vrátil reprezentatívny charakter historického paláca.
Nad vstupnou bránou sa dnes nachádza erb, ktorý však nepripomína Pálffyovcov ani starších majiteľov. Patrí rodine Wachtlerovcov, ktorá vlastnila palác v rokoch 1872 až 1948. Na prvý pohľad sa môže zdať, že erb zobrazuje holubicu s ratolesťou sediacu na trojvrší. V skutočnosti ide o prepelicu – po nemecky „die Wachtel“. Práve tento motív bol slovnou hračkou odkazujúcou na meno rodiny Wachtler.
Prvý člen rodu v Prešporku, Josef Wachtler, prišiel z Eisenstadtu. V roku 1761 získal meštianske právo a vypracoval sa na úspešného obchodníka a podnikateľa. Podieľal sa aj na textilných manufaktúrach. Rodina sa neskôr objavuje aj v súvislosti s moravským priemyselným prostredím – napríklad v knihe Semper sursum od Jiřího Uhlířa, venovanej rodine Kohnovcov a výrobe ohýbaného nábytku.
S Wachtlerovcami sa spája aj rod grófov Illésházyovcov. Gróf Štefan Illésházy, narodený v Prešporku roku 1762, nemal legitímnych potomkov, a tak jeho smrťou v roku 1838 rod vymrel. Jeho potomstvo však pokračovalo prostredníctvom nemanželských dcér, z ktorých jedna – Sidónia – sa vydala za Josefa Bernharda Wachtlera. Ten bol známy ako mimoriadne podnikavý človek, hoci jeho šľachtický titul bol už počas života spochybňovaný.
Josef Wachtler využil veľké urbanistické zmeny po roku 1775, keď sa začali búrať mestské hradby. Odkúpil časť opevnenia medzi františkánskym a uršulínskym kláštorom, dal odstrániť hradby aj jednu z bášt a prispel tak k predĺženiu Uršulínskej ulice smerom k dnešnému Námestiu SNP. Na tomto mieste si dal postaviť rozsiahly palác orientovaný do troch ulíc – Františkánskej, Uršulínskej a do námestia.
Nový objekt však neslúžil ako rodinné sídlo, ale ako nájomný palác. Wachtlerove podnikanie sa časom dostalo do problémov a už v roku 1795 musel byť palác predaný v dražbe na uspokojenie veriteľov. Neskôr ho vlastnili rody Szapáryovcov a Pallaviciniovcov. V roku 1848 tu krátko býval cisár František Jozef I.. Od polovice 19. storočia v paláci fungoval poštový úrad aj telefónna centrála, pričom telefónne vedenia z okolia sa zbiehali do malej drevenej vežičky nad strechou.
V druhej polovici 19. storočia bývali Wachtlerovci na Ventúrskej ulici. Poslednou členkou prešporskej vetvy rodu bola Eleonóra Wachtlerová. Jej život sprevádzali tri manželstvá – najskôr s Johannom von Beess und Chrostin, potom s grófom Hugom Moritzom de Saint-Genois, ktorý zomrel roku 1891 na majetku Eleonorenhof, dnešnom Horskom parku, a napokon s vojenským dôstojníkom Petrom rytierom Regnerom von Bleyleben. Eleonóra, zosnulá roku 1943, je spolu so svojimi manželmi pochovaná na evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne.
Starší členovia rodiny Wachtlerovcov našli miesto posledného odpočinku na Ondrejský cintorín. Ešte pred polovicou 19. storočia si tam dali vybudovať vlastnú kaplnku s kryptou. Tá bola v 50. rokoch 20. storočia vyrabovaná a poškodená, no pri neskorších úpravách cintorína sa ju podarilo zachovať – na rozdiel od viacerých ďalších kaplniek významných prešporských rodín.
Podľa textov a podkladov Štefana Holčíka spracoval Peter Fiala.