S predstavou morových epidémií si dnes mnohí automaticky spájajú postavu lekára v tmavom plášti, s klobúkom, rukavicami a charakteristickou maskou s dlhým zobákom. Tento výzor sa postupne stal jedným z najznámejších symbolov moru, smrti a nákazy. Podobne ako si ľudia pod pojmom mor často predstavia najmä „čiernu smrť“ zo 14. storočia, aj zobákovitá maska býva nesprávne prisudzovaná stredoveku. V období stredovekých morových vĺn však takto odetých lekárov ešte nebolo možné stretnúť. Tento typ ochranného odevu sa objavil až v ranom novoveku, približne v 17. storočí.
Za autora známeho kostýmu sa obyčajne označuje francúzsky lekár Charles de Lorme (1584 – 1678). Pochádzal z rodiny lekárov spojenej s významnou univerzitou v Montpellier, ktorá patrila spolu so školou v Salerno medzi najuznávanejšie medicínske centrá Európy. Medicína sa tam vyučovala už od 12. storočia a univerzita bola oficiálne založená v roku 1292. Absolventi takejto školy mali otvorenú cestu k významným aristokratickým klientom a kráľovským dvorom.
Charlesov otec Jean de Lorme pôsobil ako profesor medicíny a neskôr sa stal osobným lekárom Marie de‘ Medici, manželky Henriho IV. Samotný Charles získal titul lekára vo veku 23 rokov a po príchode do Paríž pokračoval v úspešnej kariére. Postupne sa stal dvorným lekárom troch francúzskych panovníkov – Henricha IV., Louisa XIII a Louisa XIV. Liečil aj mocných mužov svojej doby, medzi nimi kardinálov Armanda Jean du Plessis de Richelieu a Jules Mazarin.
Podľa dobových záznamov použil de Lorme špeciálny ochranný odev prvýkrát počas morovej epidémie v Paríži roku 1619. Neskôr detailne opísal, ako mal takýto výstroj vyzerať. Najvýraznejšou časťou bola maska s približne 16 centimetrov dlhým zobákom. Do jeho vnútra sa vkladali bylinky, koreniny a aromatické látky, ktoré mali „čistiť“ vzduch. Vtedajší lekári totiž verili, že choroby spôsobuje znečistený a skazený vzduch — takzvaná miazma.
Oblečenie dopĺňali okuliare na ochranu očí, kožené rukavice, vysoké čižmy a dlhý plášť zo safiánovej kože. Tento materiál sa považoval za ochranu proti nákaze. Niektorí moroví doktori nosili aj palicu, pomocou ktorej mohli manipulovať s pacientmi bez priameho kontaktu.
Keďže Charles de Lorme počas epidémie nezahynul a získal povesť uznávanej lekárskej autority, jeho ochranný odev sa začal šíriť po Európe. Výrazne sa rozšíril najmä v Taliansku počas veľkých epidémií v Miláno, Benátky, Florencia a Neapol v 17. storočí. Práve na Apeninskom polostrove sa postava morového doktora dostala aj do populárnej kultúry.
V známom žánri improvizovaného divadla commedia dell’arte sa objavila komická postava „il medico della peste“ — morový lekár so zobákovitou maskou. Odtiaľ sa motív dostal aj do tradície benátskeho karnevalu, kde sa používa dodnes.
Skutočný vzhľad týchto masiek však býva menej pôsobivý, než ako si ich predstavujeme dnes. Originálne exempláre zo 17. a 18. storočia pôsobia skôr zvláštne než strašidelne. Jedna zachovaná maska z začiatku 18. storočia, uložená dnes v múzeu dejín medicíny v Ingolstadt, pripomína skôr kačací zobák než havrana.
Podobne neprakticky a neesteticky pôsobia aj zachované ochranné odevy v londýnskych zbierkach.
Treba tiež pripomenúť, že mnohí takzvaní moroví doktori ani neboli riadne vyštudovanými lekármi. Počas epidémií mestá často zamestnávali kohokoľvek, kto bol ochotný túto nebezpečnú prácu vykonávať. Išlo o študentov medicíny, felčiarov, menej úspešných lekárov či dokonca laikov. Ich hlavnou úlohou nebolo pacientov liečiť, ale zaznamenávať úmrtia, kontrolovať domy s nakazenými a dohliadať na priebeh epidémie. Často poskytovali chorým duchovnú podporu, asistovali pri spisovaní závetov a za poplatok vykonávali jednoduché zákroky, ako napríklad púšťanie žilou alebo otváranie bubónov.
Skazený vzduch
To mohlo posilňovať dojem, že zobákové masky skutočne fungujú. Predstava o „skazenom vzduchu“ ako príčine chorôb preto pretrvala ešte dlho. Až v 19. storočí vedci Louis Pasteur a Robert Koch dokázali, že mnohé ochorenia spôsobujú baktérie.
Počas tretej morovej pandémie, ktorá zasiahla Hongkong v roku 1894, sa vedci snažili objaviť pôvodcu choroby. Nezávisle od seba sa to podarilo bádateľom Kitasato Shibasaburō a Alexandre Yersin. Po Yersinovi dostala baktéria spôsobujúca mor názov Yersinia pestis.
Aj keď boli morové kostýmy založené na nesprávnej predstave o šírení chorôb, z dnešného pohľadu predstavovali akýsi predchodca moderných ochranných oblekov. Ak odhliadneme od zobáka a klobúka, princíp ochrany celého tela sa výrazne nelíšil od primitívnych ochranných odevov používaných ešte počas epidémií v 19. storočí. Dnes nás postava morového doktora fascinuje najmä svojím temným a morbídnym vzhľadom, no v období baroka išlo o serióznu medicínsku novinku, ktorá si získala popularitu naprieč Európou.
- https://www.nationalgeographic.com/history/reference/european-history/plague-doctors-beaked-masks-coronavirus/
- http://www.dmm-ingolstadt.de/aktuell/objektgeschichten/pestarztmaske.html?L=0
- https://medium.com/@reneenicolegray/the-history-of-17th-century-plague-doctor-costumes-c9c5a045943a
- https://medium.com/@regina.clarke7/how-a-plague-doctor-in-1630-created-the-first-face-mask-795e58561bb0
- https://wellcomecollection.org/works/vvhnf2pu